Sebestačnosť má dve roviny - prvou je ekologická rovina. Mnohí sa pýtajú, či je ekologické, prevážať potraviny cez pol kontinentu či planéty, aby sme mali v polovici januára v šaláte čerstvé paradajky ( ktoré aj tak nechutia nejako extra).
Druhou je ekonomická rovina - a obe spolu súvisia. Totiž ekologickejšie by malo byť to, čo znamená menšiu spotrebu zdrojov, hmotných statkov - v prípade paradajok je to suma energie na dopestovanie a prepravu. A zaujímavé je, že u mnohých plodín je nielen ekonomické, ale aj ekologické prevážať ich hore dole. Pretože náklady na ich dopestovanie sú kdesi na juhu Španielska také nízke, že aj po prevoze budú lacnejšie ako naše. Chuť však radšej z tejto rovnice vynecháme.
V každom prípade banány v našich klimatických podmienkach dopestujeme len s malým úspechom, prípadne veľkými nákladmi.
To je všetko teória. Poďme sa teraz konečne pozrieť, ako môže vyzerať potravinová sebestačnosť v praxi.
V prvom rade môžeme zabudnúť na exotické potraviny. Banány, figy a ananásy v sladkom náleve u nás skrátka nedopestujeme v dostatočnom množstve a dostatočne lacno. V tomto smere je výmena tovarov a služieb isto žiadaná. Čo však robiť, keď príde kríza a otázkou nie je, či kúpiť tuniaka v oleji alebo vo vlastnej šťave (dajú sa tuniaky chovať v Oravskej priehrade?), ale prežiť.
Odporúčaná ročná spotreba potravín jedného dospelého je na Slovensku približne nasledovná: do 60 kilogramov mäsa rôznych druhov, 220 litrov mlieka a mliečnych výrobkov, 11 kilogramov vajec, 130 kilogramov rôznej zeleniny, 100 kilogramov múky (alebo pekárenských výrobkov a cestovín), 80 kilogramov zemiakov a 100 kilogramov ovocia
Samozrejme, pridávajú sa rôzne ďalšie položky - napríklad 30 kilogramov cukru, 22 kilogramov rôznych tukov, či 1,5 kilogramu kakaa.
To sú základné a priemerné čísla. Vynásobte si ich počtom osôb v domácností, u detí vydeľte dvoma.
Samozrejme, na základné prežitie človek potrebuje podstatne menej, ale snažíme sa predsa o príjemný život, nie zberný tábor.
Z uvedených čísel začína byť jasné, že o úplnej potravinovej sebestačnosti svojej rodiny môže uvažovať len farmár s rozvetvenou rodinou.
Neznamená to však, že to máme vzdať alebo sa presťahovať kamsi na dedinu, kúpiť Zetor a začať rozorávať úhory.
Aspoň čiastočná sebestačnosť sa dá dosiahnuť aj jednoduchšími spôsobmi.
Prvým je zásobenie v dobrých časoch. Isto si pamätáme, že špajzy našich starých mám boli na konci jesene plné zaváranín a pivnice naplnené zemiakmi, jablkami a ďalšími plodinami.
Zásoby sú dôležité. Keď príde skutočná kríza, je na ich zháňanie zvyčajne neskoro, alebo sú extrémne drahé. A naše straré mamy to vedeli.
Je preto rozumné držať si doma zásobu základných potravín aspoň na niekoľko týždňov.
Čo sa týka sezónnych potravín, je dobré naučiť sa uskladňovať ich spôsobom, ktorý nevyžaduje prísun elektrickej ani inej energie - a áno, znie to ako príprava na apokalyptický film, ale pár dní bez energie a mrazené mäso môže zožrať pes. Poctivo zaúdené by vydržalo mesiace aj roky. A zavárané ovocie tiež. Zelenina v pivnici vydrží minimálne dovtedy, kým na jar dorastie ďalšia - na rozdiel od tej v chladničke. Ako sa však dopracovať k zelenine, ovociu a ďalším potravinám?
Pre samozásobenie štvorčlennej domácnosti zeleninou je potrebná plocha záhonov cca 250 m2.
A začína byť jasné, že vlastnými silami si nepomôžeme.
Prácu v záhrade síce mnohí považujú za relaxačnú, prípadne za zaujímavú náhradu fitness (ktorá navyše nič nestojí a pri troche snahy prinesie aj inú úrodu ako peknú postavu). Nie každý má záľubu v okopávaní a hnojení a už vôbec nie každý má okolo seba dostatočnú plochu pôdy, aby uživil svoju rodinu - nehovoriac o tých, ktorí bývajú v bytoch a jediná ich orná pôda je v črepníku. A keď sa pozrieme na potrebné objemy, ktoré by sme museli dopestovať - zrazu to prestáva byť len oddychová činnosť a začne to byť hlavný pracovný pomer. A to sme sa nezačali ani baviť o dochovaní nejakého toho mäsa. Skrátka, dostávame sa do bodu, v ktorom fungovali naši starí otcovia - celý rok pracovať na hospodársve, aby bolo čo vložiť do úst.
Čo teda robiť? Naše uvažovanie je príliš často zamerané na zisk nového - keď chceme začať cvičiť, začneme kúpou tenisiek. Zabudli sme už hľadať skryté možnosti, ktoré máme k dispozícií.
Ak chceme paradajky v zime, nemusíme kupovať čerstvé, ani ich nevyhnutne nemusíme sami pestovať. Zato však môžeme v lete, keď ich je na trhu prebytok nakúpiť dostatočné množstvo, vysušiť a zaliate v oleji skladovať takmer neobmedzene.
Rozmáhajú sa aj drobní pestovatelia, v zahraničí dokonca existujú mestské farmy, ktoré pestujú zeleninu v skleníkoch a potrebnú dávku čerstvých vitamínov a vlákniny tak poskytujú svojim stálym zákazníkom z okolia 365 dní v roku. Lokálne potraviny ako lusk.
Skúsme hľadať tieto možnosti v bezprostrednom okolí. Možno to nebude práve mestský farmár s trendy dlhou bradou a flanelke, ale sused či suseda, ktorých pestovanie baví - a nájdeme zdroj čerstvej zeleniny.
Rovnakým spôsobom sa dajú nájsť aj zdroje mäsa a - naozaj, doba, keď jediným zdrojom bolo mäsiarstvo a supermarket je už našťastie za nami. A ako sme spomenuli vyššie - aspoň časť týchto potravín je vhodné mať uložené v podobe údenín či konzerv.
Ostatné základné potraviny je vhodné nakupovať skôr vo väčších množstvách a zásoby dopĺňať vždy, keď klesnú pod určitú hranicu.
Potravinová sebestačnosť je pekné politické heslo. V praxi však vyžaduje od každého z nás prezieravosť, ktorú sme nástupom supermarketov a “moderného” spôsobu života stratili.
Najnovšie udalosti nám však pripomínajú, že by sme ju mali čo najskôr zasa nájsť.
Bezpečná platba
Menu
