Veľkoplošné pestovanie ja už takmer úplne stalo doménou profesionálov. Zelenine pre domácu spotrebu sa venujú už poväčšine len “srdciari”. Tí, ktorí majú pestovanie zeleniny radi - či už ako zaujímavé rastlinky, vynikajúce využitie pôdy, bezkonkurenčný aktívny oddych na vlastnej záhrade,alebo ako zaujímavé jedlo.
Doba zároveň praje rôznym menej známym druhom zeleniny, ktoré sú zaujímavým spestrením stola a pritom vôbec nepotrebujú špeciálnu starostlivosť. Pozrime sa aspoň na tri z nich.
Nie je to rozšírený druh zeleniny, ale nie je to ani druh zeleniny, ktorý by bolo treba hľadať v zahraničí. Naopak. Je to nenáročná šalátová zelenina, ktorú môžeme pestovať počas celého roka, dokonca aj v zime. Jediným obmedzením je v takomto prípade výška snehovej pokrývky - pre šalát nebude nikto odhadzovať sneh ešte aj na hriadkach :-)). Vďaka obsahu vitamínov radí z nutričného hľadiska ešte pred bežný hlávkový šalát. Má trochu výraznejšiu chuť, na ktorú si treba zvyknúť.
Zvyk sa oplatí, pretože valeriánka obsahuje viac vitamínu C ako citrón, ďalej vitamíny A a E, veľké množstvo železa, horčík, draslík, vápnik a kyselinu listovú. A samozrejme, ďalšie minerály a vitamíny. Je teda vhodným doplnkom stravy napríklad pri chudokrvnosti, ale aj pri zvýšenom strese či slabom sústredení.
Semienka môžeme sadiť do riadkov asi 1 cm do zeme a 10 centimetrov od seba. Po vyklíčení rastlinky jednotíme. Výsev môžeme vykonávať kedykoľvek od skorej jari do polovice jesene. Ideálne sú však včasná jar a jeseň. V auguste a septembri môžeme valeriánku vysiať aj na prázdne záhony s pozbieranou úrodou. Neskoro siate rastliny budú zásobárňou vitamínou na celú zimu - a nemusíme ich ani zbierať - mráz im neškodí. Zber však uskutočňujeme len ak sú teploty nad nulou, inak listy zbytočne zničíme.
Mesiace apríl až jún na pestovanie nie sú vhodné, pretože rastliny môžu rýchlo vyrásť do štádia kvitnutia a vtedy už nie sú vhodné na konzumáciu.
Valeriánka - polníček vyžaduje priepustnú pôdu a slnečné miesto. Na prihnojovanie stačí organické hnojivo.
Polníček má o čosi výraznejšiu chuť ako obyčajný hlávkový šalát, ale výrazne ho prekonáva z hľadiska výživovej hodnoty. A práve preto by bolo škoda tepelne ho akokoľvek upravovať. Využíva sa ako príloha či už samostatne, alebo ako ingrediencia do zemiakov, zemiakového či akéhokoľvek zeleninového šalátu. Ak sa rozhodnete podávať ho ako samostatnú zeleninovú “oblohu”, vyskúšajte zmiešať olivový olej, plnotučnú horčicu a citrónovú šťavu. Túto zmes osoľte, pridajte korenie a možno aj trochu cukru. Ingrediencie pridávajte podľa chuti tak, aby vznikla tekutá zálievka, ktorou dochutíte listy valeriánky.
Je rastlina s bohatou históriou a predsa je dnes nespravodlivo zabudnutá. Po objavení Ameriky ju totiž z piedestálu nenáročného jedla chudobných vytlačili zemiaky.
Možno si niekto spomenie na jej český názov - tuřín. Má korenistejšiu chuť, dá sa použiť ako náhrada za zemiaky aj šalát. Je ideálna na výrobu príloh pri diétach, pretože obsahuje len veľmi málo využiteľnej energie (o polovicu menej ako zemiaky), prakticky žiadny tuk a veľa vlákniny. Pri hlbšom rozbore by sme v kvake našli aj draslík, vápnik, fosfor, či vitamín C.
Je to nenáročná rastlina, ktorú môžeme vysievať alebo vysádzať ako rastlinu druhej trate do záhonov, ktoré predtým hostili rajčiny či uhorky. Nemá rada silné hnojenie.
Pestovanie začíname v marci predpestovaním priesad. Druhou možnosťou je aprílové či májové siatie priamo do záhonov. Spon vysádzania je asi 30x30 centimetrov.
Kvaka je nenáročná na živiny, má však veľmi rada vlhkosť - tak pôdnu ako vzdušnú. Preto pri vysádzaní rastlinky dobre polejeme. Počas rastu zvyknú buľvy vyrastať nad povrch pôdy. Môžeme ich počas kyprenia a odstraňovania buriny zakryť hlinou.
Zberáme v neskorej jeseni pred príchodom silných mrazov.
Kvaku zbavíme listov a skladujeme podobne ako repu.
Mladú kvaku môžeme jesť podobne ako reďkovku a mladé listy použiť podobne ako šalát alebo vyššie spomenuté listy valeriánky.
Buľvy kvaky môžeme spracovať na pyré, zeleninové polievky, ale aj na hranolky. Stačí buľvu očistiť, nakrájať na hranolky, tie rozsypať na papierom vystlaný plech, pofŕkať olejom a posoliť. Po 20 minútach pečenia na 180 °C budete mať pripravé zdravé nízkokalorické hranolky.
Je treťou a poslednou z reprezentantov menej známych druhov zeleniny, ktorú si dnes predstavíme. Je to bylina z čeľade slnečnicovitých a aj vyzerá, akoby bola vzdialená príbuzná slnečnice (alebo slnečnice skríženej s bodliakom)
Jej pestovanie sa dá vysledovať až k starovekým stredomorským národom - to ostatne platí aj pre vyššie spomenuté byliny. Na rozdiel od nich však artičoka nie je prispôsobená na stredoeurópsku klímu a aj po tisícročiach pestovania jej puk s okvetnými lístkami nevydrží takmer žiadny mráz a rastlina pri silnejšom mraze vybrzne celá, takže zakrytie koreňa je základnou povinnosťou pestovateľa pred blížiacou sa zimou.
Artičoka sa dá na Slovensku dopestovať, pekné veľké puky však dosiahneme zrejme len v južných oblastiach - aj keď, pri tomto vývoji klímy sa tento rok urodia možno aj na Kysuciach. Rastlinku môžeme predpestovať od marca zo semienok, vysádzame ich do sponu 1x1 meter až po 15. máji, aby sme sa vyhli mrazom.
Počas rastu rastliny okopávame a odstraňujeme burinu, v prípade potreby zalievame. Na jednej rastline nechávame vyrásť najviac 3 puky, zvyšné odstraňujeme. Zbierame nerozvinuté puky s okvetnými lístkami, ktoré môžu dorásť až do priemeru 12 centimetrov.
Jedná sa o trvalú bylinu, takže na jeseň zrežeme byľ až po zem a skrátime listy. Následne rastlinu chránime vrstvou slamy alebo čečiny.
Artičoka má široké využitie v kuchyni. Môže byť chutnejšou náhradou karfiolu, využijeme ju napríklad pri príprave polievok. Nakladaná v oleji sa môže použiť dokonca ako obloha na pizzu. Len to nehovorte Talianom. :-)
Bezpečná platba
Menu
