Tento univerzálny nástroj súperí o celkové prvenstvo medzi nástrojmi s nožom. A tento večný súboj zrejme nebude nikdy rozhodnutý, pretože už nikto nezístí, či konkrétny pračlovek odštiepený ostrý kameň zdvihol nad hlavu a sekol ním, alebo ním len o čosi mierumilovnejšie krájal.
Tak či tak, sekery sa vyrábajú od praveku. Najskôr štiepaním rôznych vhodných druhov kameňa. Vyštiepaná hlavica sekery sa osádzala do drevenej rúčky vhodného tvaru. Niekedy to bol koreň, niekedy konár s riadnym uzlom na konci.
Neskôr sa kamenné sekery začali upravovať aj hladením a leštením dokonca sa vŕtali otvory na rúčku. Takéto neolitické sekery či sekeromlaty sú tvarovo takmer na nerozoznanie od dnešných štiepacích sekier.
Neolitické sekery sa občas nájdu napríklad na stredovekých hradoch, resp. v ich zrúcaninách. Nemusí to nutne znamenať, že hradný kopec bol osídlený už praveku, alebo že v stredoveku používali kamenné sekery. Ale vlastne... používali. Verili totiž, že tieto „hromové kliny“ bývajú na špici blesku (a preto je blesk schopný napríklad rozčesnúť strom) a keď takýto bleskom už použitý klin umiestnia na štít strechy, blesk do nej neudrie.
Neolitický sekeromlat sa veľmi nelíši od našich štiepacích sekier
S používaním prvých kovov prišli aj prvé medené sekerky. Neboli veľké, ale lepšia malá sekerka ako žiadna. Aj samotný materiál bol limitujúci. Meď nie je práve materiál, vyznačujúci sa tvrdosťou, hoci kovaním za chladu sa jeho pevnosť o čosi zväčšuje.
Samozrejme, existovali aj veľké sekeromlaty – vzhľadom na mäkkosť mede a žiadne znaky používania sa usudzuje, že plnili skôr reprezentačnú úlohu. Niekto sa skrátka len chcel ukázať: „Pozrite, koľko mede si môžem dovoliť odliať do úplne zbytočnej veci“.
Vynález bronzu konečne priniesol kov, z ktorého sa dali vyrobiť naozaj použiteľné sekery. Ešte to však nebolo úplne ono.
To pravé zlaté obdobie sekier prišlo až s „obyčajným“ železom a oceľou.
Konečne sa dal využívať materiál, ktorý sa dal kovať do tvaru ostria a v prípade potreby znova prekovať, dal sa brúsiť a ostriť a okrem možnosti zakaliť odolné tvrdé ostrie bol aj dostatočne pružný, aby zvládol namáhanie tuľajky pri úderoch.
Stredovek priniesol ďalší rozvoj sekier. Začali sa používať takmer všetky dodnes známe typy sekier. Staviteľstvo tej doby (mnohé jeho črty prežili v ľudovom staviteľstve takmer do súčasnej doby), totiž veľmi záviselo od spracovania dreva. A to sa spracúvalo poväčšine za surova. Nástroje ako nebožiec a sekera boli a sú na spracovanie surového dreva ideálne.
Ostatne, na postavenie hrubej stavby tradičnej drevenice dodnes stačí sekera-hlavatka (obyčajná sekera), sekera-širočina, a píla. A, samozrejme, šikovný majster, ktorý dokáže rýchlo sekať z guľatiny hrady. Nie je to síce zložité, ale treba mať fortieľ a mocné ramená.
Veľký nástup strojových píl od gátrov po motorové znamenal pre sekery rýchly koniec slávy. A to pred sto rokmi boli ešte na Slovensku bežné miesta, kde sa ešte aj veľké stromy sekali sekerou.
Aj dnes sa dajú kúpiť v špecializovaných obchodoch sekery na prácu s drevom – či sa už jedná širočiny, alebo aj ďalšie špeciality. Sú však pomerne drahé – najmä pokiaľ sa profesionálne nevenujete práci s drevom. Zvyčajne však majú na ostrí navarený brit z odolnej ocele.
Podstatne lacnejšie sa dáú kúpiť stále bežne používaná tesárska sekera s ostrím posunutým na jednu stranu (aby sa v prípade lepšie dokresávali detaily na spojoch). Okrem kresania sú ich obuchy (horná strana) tvarované aj na rýchle pribíjanie klincov. A minimálne obuch je prispôsobený aj na ich rýchle vyťahovanie.
Obyčajná sekera je široko dostupná v rôznych veľkostiach a hmotnostiach. Má pomerne dlhé ostrie na úzkej hlave. Je univerzálna, ale zvyčajne sa používaja na sekanie dreva. Dobrá správa je, že ich je možné kúpiť naozaj vo všetkých veľkostiach a hmotnostiach. Od malých jednoručných sekeriek, ktoré urobia dobré služby aj na výlete či opekačke, až po skutočne masívne sekery s hmotnosťou 1,6 kilogramu. Takže každý si vyberie podľa svojich preferencií, pracovného použitia či kondície.
Všetko nad nimi je už štiepacia sekera (kálačka). Tá je charakteristicá masívnou hlavou, ťažkou niekedy až až 4 kilogramy. Zvyčajne má kratšie ostrie aby ľahšie prenikala do dreva. Ostrie je umiestnené na širokej hlave, ktorá dodáva sekere potrebnú pevnosť a samozrejme aj zvýšenú hmotnosť, ktorá sa pri štiepaní dreva vždy zíde. Niektoré z nich majú na hlavici špeciálne rebrá, určené na ľahšie rozštiepenie dreva.
Pri sekerách určených na štiepanie ešte krátka poznámka: Užšie hlavy lepšie štiepajú mäkké drevo, široké ostria zasa tvrdé (listnaté) dreviny.
Aj keď majú tieto sekery masívne hlavy a ťažké obuchy, nedajte sa oklamať vzhľadom a nepoužívajte ich ako štiepacie kliny, t.j. nebúchajte po nich ani puckou ani kladivom.
V posledných rokoch prichádzajú okrem tradičných drevených rúčok do módy aj nové materiály. A nemyslíme teraz rôzne internetové recepty na odlievané rúčky z kovu, ale bežne dostupné sekery s nylonovými či sklolaminátovými rúčkami. Tie nie sú vôbec zlé. Naopak, v tlmení vibrácii a odolnosti môžu smelo konkurovať drevu. Väčší problém nastane, keď je takúto rúčku na sekere vymeniť.
Bezpečná platba
Menu
