Predpokladáme, že naši čitatelia vedia, čo je to lopata a kladivo a v prípade potreby sa ich neboja použiť. Preto nemáme ambíciu poskytovať podrobný návod na betonáž v domácich podmienkach. Skôr upozorníme na niektoré chyby, ktorých sa amatérski betonári dopúšťajú a spomenieme riešenia.
Betónovanie nezačína zapnutím miešačky, ale výrobou debnenia, do ktorého sa bude nalievať betón, čiže šalungu. V domácich podmienkach a pri malých projektoch to nie je až také viditeľné, pretože debnenie často tvorí pár dosiek. Keď sa do nich naleje betón, vznikne chodník. A zhlobiť tých pár dosiek naozaj trvá pár minút, zatiaľ čo miešanie betónu v miešačke trvá potom podstatne dlhšie. Pri priemyselnej betonáži je to naopak. Debnenie sa vyrába hodiny (často aj dni) a betón dovezie domiešavač v priebehu minút.
Pri šalovaní, čiže výrobe debnenia si treba dať pozor hlavne na jeho pevnosť. Naliaty betón je tekutina s hmotnosťou kameňa, ktorá sa bude rozťahovať do všetkých strán. Preto treba napríklad v prípade vyšších pätiek myslieť na to, že steny debnenia budú namáhané tlakom stoviek kilogramov v každom smere a ľahko môže dôjsť k roztlačeniu či roztrhnutiu debnenia. Lepšie trikrát zaprieť kolíkom, ako sa bezvýsledne snažiť stlačiť roztlačené debnenie.
Keď plánujeme betónovanie, vždy si vypočítame, aký objem betónu vlastne potrebujeme. Pri betóne však neplatí, že dve vrecká betónovej zmesi a dve vedrá vody sa jednoducho mechanicky spočítajú. Objem výsledného betónu je vždy podstatne menší, ako súčet objemu pôvodných zložiek.
Na vysvetlenie použijeme malý príklad: Budeme betónovať malý úsek chodníka s rozmermi jeden krát dva metre, hrubý desať centimetrov. Celkový objem je teda 200 litrov. Reálne ale spotrebujeme dvestotridsať litrov štrkopiesku, tridsať litrov vody a tridsať štyri litrov cementu.
Myslime na to už pri príprave a objednávke materiálu. Štrkopiesku by sme mali mať vždy aspoň o desať percent viac, ako je objem uvažovanej betónovej časti.
Okrem zvýšeného objemu surovín si pri betónovaní musíme zaistiť aj dobrú predpoveď počasia. Väčšina z nás vie, že betónovať v mraze sa nedá. Vlastne, betónovať sa aj dá, ale výsledný betón sa rozdrolí, pretože pri teplotách pod 5ºC sa zastavuje proces kryštalizácie betónu. Pri teplotách pod nulou betón zamrzne a keď rozmrzne, už sa proces kryštalizácie a tvrdnutia neobnoví v dostatočnej miere alebo vôbec.
Ideálne počasie na betónovanie a najmä zretie betónu je pri teplotách medzi 10 a 25 ºC. Najlepšie pod mrakom, čiže bez ostrého slnka. To by spôsobovalo prehrievanie betónu, rýchle vysušovanie a vznik trhlín. Rýchle vysušovanie dokáže spôsobiť aj prudký vietor.
Akurátne betonárske počasie je preto jar alebo jeseň. Čo však robiť, keď betónujeme v letných horúčavách? Môžeme si vybrať čas betónovania ráno alebo večer, keď sú teploty ešte primerané. Pred následným prehrievaním či extrémnym vysušovaním môžeme betón chrániť polievaním vodou. Betón dodatočnú vodu bude potrebovať tak či tak. Pozor si v prvých hodinách musíme dávať hlavne na to, aby sme príliš veľkým prúdom vody nevyplavili betón z debnenia, prípadne cement z betónu.
Proti extrémne rýchlemu vysušovaniu pomôže betónu aj zakrytie krycou plachtou alebo rohožami
Oceľ v betóne nie je pri drobných záhradných prvkoch nevyhnutná. Vo všeobecnosti oceľ spevňuje betón voči niektorým druhom namáhania, najmä voči namáhaniu ťahom.
Podľa populárnych mýtov pridávanie oceľového armovania do betónu prispieva k skoršiemu rozkladu betónu. Bežný je argument rímskymi betónovými stavbami, ktoré vydržali dodnes, v kontraste oproti takému mostu v Hlohovci, ktorý vydržal pár desiatok rokov.
Problém armovania v moderných stavbách je skôr v jeho nesprávnom používaní. Bezpečná vzdialenosť armovania od okraja betónu sú tri centimetre. Čo je bližšie k povrchu, môže začať korodovať. Keďže oxidy železa majú väčší objem ako čistá oceľ pôvodného armovania, postupne betón zvnútra roztlačia a ten popraská.
Druhým veľkým problémom je nesprávne miesto použitia. Otrlí stavbári na nosných častiach umiestnia armovanie na nesprávne miesto. Zvyčajne leží na debnení, takže vo výsledku je na spodnej strane betónového prvku. Keď sa potom objaví problém v statike, objavia sa v miestnom zariadení na podávanie tekutého občerstvenia aj “experti”, ktorí budú brojiť proti používaniu armatúr v betóne.
Pre naše betónovanie pätiek a chodníkov stačí, že ak použijeme armatúru, treba ju dobre utopiť do betónu.
Hneď ako betón vylejeme do debnenia, je dobré ho uvibrovať. Môžeme na to použiť stroj, ale na menšie časti stačí zhutňovanie pekne po starom, čiže zapichovaním palice. Betónové bublinky od armatúry a debnenia dostaneme napríklad tak, že priložíme k armatúre a debneniu zapnutú príklepovú vŕtačku. Vibrácie uvoľnia všetky bublinky z betónovej zmesi a betón bude krásne zhutnený.
Po dvoch dňoch od betónovania môžeme zvyčajne uvoľniť debnenie. Betón síce zďaleka nebude mať plnú tabuľkovú pevnosť, ale už by sa nemal rozpadať a mal by byť pochôdzny. Po týždni od betónovania by mal betón dosahovať už 80 percent svojej tabuľkovej pevnosti.
Plnú pevnosť dosiahne po dvadsiatich ôsmich dňoch.
Je však pravda, že pevnosť po štyroch týždňoch je skôr tabuľková hodnota. Správne namiešaný a aplikovaný betón tuhne aj ďalej. Jedná sa už ale len o veľmi malé hodnoty a teoreticky by mal byť betón pol storočia po betónovaní pevnejší oproti tabuľkám asi o tretinu.
Betónovanie síce nie je najpopulárnejšia kratochvíľa. Možnosť vyrobiť si vlastnými rukami chodník, pätky pod pergolu, či novú podlahu v dielni tiež nie je na zahodenie.
Na dovolenku vám teda želáme piesok, čistú vodu a nech miešačka dobre mieša.
Bezpečná platba
Menu
